Na začiatok si dovolím podobne ako Oľga Pietruchová reagovať na Antona Ziolkovského - "Bioetické otázky: bojové pole súčasného ateizmu". Jeho názory, myšlienky a tvrdenia sú totiž dychvyrážajúce. Klamal by som, ak by som tvrdil, že som sa pri ich čítaní nepobavil a z chuti nezasmial. Oveľa smutnejšie však je, že tento náboženský fundamentalista a pseudointelektuál, pracuje ako odborný asistent na štátnej univerzite. Teda chlebodarcom je mu každý jeden z nás, keďže Katolícka univerzita v Ružomberku (a jej kresťanskí dogmatici a „moderní kanonisti“) „žije“ z našich daní, z daní – sekulárnych humanistov, ako nás Ziolkovský nazýva.

Na Slovensku môže byť evidentne univerzitným odborným asistentom (univerzitným učiteľom) hocikto, aj človek, ktorý tvrdí, že príčinou svetovej finančnej krízy je nedostatok náboženstva. Ale tak to už raz chodí. Len dúfam, že cirkvení hodnostári môžu pokojne spávať, aj napriek tomu, že „nižšia vrstva“ trávi nočné za pokladňou v Tescu, aby naplnila štátny rozpočet (formou daní), z ktorého potom spomínaní nespratníci čerpajú svoje mzdy a dôchodky. 

Ak mám byť úprimný, ani náhodou nerozumiem, z akého dôvodu mieša Ziolkovský ateizmus s bolševickým myslením. Buď tento človek vôbec nechodil do školy, prípadne má z tých „izmov“ v hlave značný zmätok alebo náročky mieša jablká s hruškami. Pobavila ma jeho sentencia „keďže ateizmus v našich končinách okamžite evokuje komunizmus, ľudia bez vyznania sa radšej označujú ako sekulárni humanisti.“

Spájať ateizmus automaticky s komunizmom je nesprávne a demagogické. Veď pojem „ateizmus“ poznali už grécki filozofi niekoľko storočí pred našim letopočtom. Naproti tomu sa komunizmus spája s „Októbrovou revolúciou“ uskutočnenou v 1917 v Rusku. Nepredpokladám, že autorovi spomínanej vety niečo hovorí pojem „platónovský komunizmus“, ten však s náboženstvom ako takým nemá nič spoločné. Koniec koncov, Platón bol apriori teista, polyteista, ak mám byť konkrétny.

Ateistov označovať ako „ľudí bez vyznania“ je takisto non-sense, nesprávne pochopená pojmovosť termínu. Ateista, teda človek, u ktorého absentuje viera v Boha prípadne v Bohov, nemusí byť apriori duchovne prázdny, teda bez vyznania, môže veriť v čokoľvek transcendentné. 

Pravdu má v tejto súvislosti Eduard Chmelár keď tvrdí, že „ateizmus sa vzťahuje iba a len na nevieru v Boha, rovnako ako teizmus na jeho existenciu. Nič iné z toho vyvodiť nemožno". Útoky náboženských fundamentalistov z radov Katolíckej univerzity na ateistov nie sú ničím výnimočným. Spomínam si, akoby to bolo včera, keď som pri sledovaní relácie Večer na tému, počúval jednu absurditu za druhou. 

Perlu za perlou vtedy vypúšťal z úst Ziolkovského kolega Imrich Gazda, ktorý je dnes známy tým, že by mal radšej za suseda moslima ako ateistu, kvôli údajnému duchovnému vákuu, ktoré si ateisti nesú ako bremeno svojim životom. Osobne sa domnievam, že pán Gazda má vákuum v lebke, ak verejne proklamuje takéto netolerantné tvrdenia. 

Spájanie alebo zamieňanie pojmov ateizmus a sekulárny humanizmus takisto nie je veľmi šťastné riešnie. Britská encyklopédia definuje pojem humanizmus ako „životnú filozofiu zakladajúcu sa na záujme o ľudstvo , skôr než na viere v Boha“. A sekularizmus je svetonázor, ktorý sa spája oddelením štátu od náboženstva, akéhokoľvek. Zástancovia sekularizmu sú teda za odluku štátu od cirkvy. Z toho logicky vyplýva, že sekularista môže byť kľudne aj teistom. 

Takisto ateista nemusí byť paradoxne sekularistom, v praxi však väčšinou logicky je. Vzťahom svetskej a cirkevnej moci sa zaoberala stredoveká filozofia. Tento vzťah bol dokonca hlavným ústredným problémom tejto doby. Mnoho teológov tých čias volalo po sekularizme už vtedy. Je však pravda, že boli aj takí, ktorí žiadali podriadenie sa svetskej moci duchovnej, ako napríklad Tomáš Akvinský. 

Ja sa za sekularistu považujem. Nechcem prispievať princípom „redistribúcie“ za náboženské služby, ktoré nevyužívam. V tomto zásadnom bode sa plne stotožňujem s Richardom Sulíkom. Participácia na financovaní cirkví by mala byť zo zásady dobrovoľná. Inak povedané, kto chce, nech platí, prispieva. Snáď sa dobrovoľnej jednopercentnej cirkevnej dane raz dočkáme. 

Ziolkovský sa prezentuje v niektorých otázkach ako „známa slovenská panna zachraňujúca embryá“ Jana Tutková, ale o používaní antikoncepcie snáď niekedy inokedy. Ziolkovský to nemá v hlave v poriadku, keď tvrdí, že radikálny feminizmus je ideológia inšpirovaná marxizmom. To snáď ani nepotrebuje komentár. 

V náboženstve ktoré hlása lásku (veta „miluj blížneho svojho“ je mimochodom "ukradnutá" z čínskeho mohizmu, ktorého zakladeľom je Muo Ti, ktorý hlásal princíp všeobecnej a absolútnej lásky oveľa skôr ako Ježiš) je paradoxne veľa vraždenia a krviprelievania. Stačí si prelistovať Starý zákon. Ale späť k feminizmu. Prečo katolícka cirkev (a pravé spektrum) tak bojuje proti ženám a ich hodnotám? Aké je postavenie žien v cirkevných štruktúrach? Takmer žiadne!  

O niečom inom je článok Oľgy Pietruchovej „Som ateistka a som na to hrdá“, ktorá je na ďaleko vyššej intelektuálnej úrovni ako spomínaný „odborný asistent“. Pietruchová argumentuje, napríklad, že „ateizmus je najrozšírenejší vo vyspelých krajinách Európy, kde nikdy nevládli komunisti ani boľševici“, s čím sa môžem iba stotožňovať. 

V podstate sa stotožujem s väčšinou jej názorov. Argumenty cirkevníkov sú v dnešnej dobe smiešne a absurdné zároveň. Naboženské dogmy sú postavené na veľmi slabých základoch, na čo okrem Richarda Dawkinsa (ktorého Pietruchová toľko ospevuje), upozorňuje mnoho ľudí, začalo to pravdepodobne vo veľkej miere Baruchom Spinozom, o ktorom zaujímavé stanovisko podal Wilhelm Weischedel v knihe "Zadné schody filozofie". 

O niečo neskôr sa na kresťanstvo a náboženstvo ako také pozerá Friedrich Wilhelm Nietzsche, ktorý ho takisto podrobil ťažkej kritike. Nietzsche nazval Ježiša anarchistom, čím priamo odmieta „božskú trojednotu“ v podobe Otca, syna (Ježiš Kristus) a Ducha svätého. Ústredným pojmom jeho filozofie nihilizmus, teda akási „viera v ničotu“. 

Nietzsche v dôsledku svojho nihilistického postoja dospieva k zavrhovaniu kresťanstva. Ako píše vo svojich spisoch „dvetisícročná výchova k pravde, ktorej katastrofa vyvoláva bázeň, zakazuje lož viery v Boha“. Tiež poukazuje na to, že náboženstvo je výtvor človeka, že je „ľudským dielom a ľudským šialenstvom“. Nietzsche je známy aj vetou „Boh je mŕtvy!“.

Ešte ďalej sa dostal Peter Joseph (a pred ním samozrejme mnohí iní), autor toľko diskutovaného Zeitgeistu, ktorý sa v jeho prvej časti venoval kresťanstvu a Ježišovi, ktorého priamo odmieta. Nepriamo tvrdí, že Ježiš sa nikdy nenarodil. Radikálne, ale argumenty sú až príliš dôveryhodné na to, aby sa človek nad tým nepozastavil. Sám si nie som istý pravdivosťou jeho tvrdení. V mnohom však súhlasím. Joseph analogicky prirovnal Ježiša k egyptskému Bohovi slnka – Hór. Touto problematikou sa zaoberal už Thomas Paine, ktorý povedal „kresťanské náboženstvo je paródia na uctievanie Boha slnka, ktorého gnostici vtelili do postavy Krista a vzdávali mu úctu, pôvodne vzdávanú slnku“.

Kresťanstvo je plné absurdít, paradoxov a nejasností. Je však možné tak zásadne zmanipulovať svet na základe vymysleného príbehu o Ježišovi? Pentateuch, Nový zákon a kresťanstvo vo všeobecnosti podrobil kritike aj slovenský spisovateľ píšuci pod pseudonymom Imspinoza v knihe "Prekrútená pravda". Hlboká a detailná analýza kresťanského náboženstva len podporuje myšlienku, že kresťanstvo je zmes mystických „bájok“ a zlepenina starých príbehov. Však koniec koncov, vzišlo ešte z absurdnejšieho judaizmu.

Domnievam sa, že dnes len naozajstný zaslepený hlupák, môže uveriť, že Mojžišovi „údajný“ Boh Javhe (na hore Sinaj) zdelil jeho 10 prikázaní, ktorých však pôvodne ani nebolo 10, ale tuším 26, ako píše Imspinoza. Neskôr boli samozrejme pozmenené kanonistami.

Avšak celý problém spočíva u mnohých v jednom. Ako presvedčiť „tú druhú stranu“ o svojej pravde (za predpokladu, že ako objektívna kategória jestvuje). Ako ukončiť ten dialektický boj argumentov a protiargumentov? Myslím si, že argumenty veriacich sú väčšinou scestné a protichodné zdravému rozumu, čoho dôkazom je okrem iných aj kniha „Ateizmus - Teizmus - Kresťanstvo“ od iného slovenského spisovateľa, Lukáša Embeho. 

Aj napriek tomu si myslím, že ateisti apriori nemajú právo, aj na základe vedeckého prístupu, spochybňovať existenciu Boha, prípadne Bohov. Pretože veda a metafyzika (transcedentálna oblasť žitia) sú dve sféry života, ktoré nie je možné vzájomne spájať, zlučovať. Veda nie je (a myslím si, že ani nikdy nebude) schopná na 100 % vyvrátiť existenciu Boha. Takisto ako nábožensky založení teoretici (teológovia) nikdy nebudú schopní existenciu Boha vedecky dokázať. Nemožné je jedno, aj druhé. 

Veda môže skúmať napríklad prírodné či spoločenské javy, ale vedecké skúmanie existencie Boha je absurdné, čo podľa môjho názoru teológiu degraduje na akúsi pavedu, slúžku histórie a filozofie. Poznanie čohokoľvek môže byť založené jedine na empiricko-analytickom prístupe, ktorý preferuje moderná veda. 

Ja som agnostik. Jednoducho, tvrdím, že „existenciu Boha nie je možné ani dokázať ani vyvrátiť“. Preto nemá zmysel túto otázku vôbec riešiť. Akékoľvek dohady o popieraní (resp. dokazovaní) podstaty Boha vedú k nekonečnému antagonizmu. Agnosticizmus nie je náboženstvo, ale filozofický smer. Kým „arcipáni“ tvrdia, že kresťanstvo je veľmi tolerantné, ja sa domnievam, že najtolerantnejší je práve agnosticizmus.

Pretože je pasívny, nevyvoláva zbytočné konflikty medzi spoločenskými skupinami. Nie je radikálny. Nepotrebuje vymyslené príbehy na potvrdenie svojich dogiem. Je „stály“, nepotrebuje sa prispôsobovať realite či vedeckému pokroku. Napríklad kresťanstvo musí stále upravovať svoje dogmy v súvislosti s novými vedeckými poznatkami – evolucionizmus verzus kreacionizmus, heliocentrizmus verzus geocentrizmus atď.

Vzhľadom k mojej „viere“ v agnosticizmus je veľmi trefný Sokratov výrok: „Pri odchode som sám pre seba uvažoval o tom, že viem viac než onen človek. Ani jeden z nás totiž, ako sa zdá, nevie nič dobré a správne, on sa domnieva, že vie, hoci nevie, ja si však o tom, čo neviem, aj myslím, že to neviem, zdá sa, že teda viem o čosi viac než on, lebo sa nedomnievam, že viem, čo neviem.“ 

Chcem tým povedať, že agnostici vedia, že nevedia (pretože nemôžu vedieť) a plne si daný stav uvedomujú, takže majú navrch nad tými, čo si myslia, že vedia, ale mýlia sa, pretože nevedia. Treba povedať, že kresťanstvo je v kríze, ľudia si začínajú uvedomovať zhubnosť cirkvi, faloš božích služobníkov a pretvárku. 

Ako najprijateľnejšie náboženstvá sa mi podľa mojich skromných poznatkov zdajú byť tie orientálne, hlavne budhizmus (ktorému sa v našich končinách venoval okrem iných aj Egon Bondy), konkrétne „hinajána“ a taoizmus, mňa osobne dosť presvedčilo „Tao prírody“ od Ruperta Sheldrakea. Nikdy som však k žiadnemu náboženstvu nemal potrebu prilnúť, chcem spoznávať svet a nie hľadať spasiteľa. 

Aj napriek všetkému, čo som napísal, chcem na záver povedať, že v rámci názorovej tolerancie rešpektujem všetkých ľudí a ich vierovyznanie. Mnoho mojich (aj inteligentných) priateľov je veriacich a nikdy som ich kvôli tomu neodsudzoval. Nemám na to právo. Ani nikto z nás. Hnevá ma, keď sa niekto pokúša vnútiť mi svoju vieru. Preto nerobím to isté.